Dvaja Židia, Kohn a Roubíček, prežijú koncentračný tábor. Keď v roku 1945 opúšťajú Dachau, rozhodujú sa, kam pôjdu ďalej.

„Ja to skúsim na Západe, napríklad v Amerike,“ hovorí Kohn. „Uvidím, ako sa mi tam bude dariť.“

„Tak ja to zase skúsim na Východe, v Sovietskom zväze,“ povie Roubíček.

Dohodnú sa, že sa po čase stretnú a povedia si, ako sa im vodí.

Kohn odíde do Ameriky, stane sa úspešným obchodníkom a zbohatne. Po rokoch si spomenie na Roubíčka a začne sa zaujímať, čo sa s ním stalo. Vezme si dovolenku a vydá sa ho hľadať. Stopy ho zavedú až do Moskvy.

Na úrade sa pýta úradníčky, či nevie, kde by mohol nájsť Roubíčka, čo prežil koncentrák. Úradníčka chvíľu listuje v záznamoch a potom povie: „Choďte sa pozrieť na Červené námestie, mal by tam zametať.“

„Zametať?“ čuduje sa Kohn, ale ide sa pozrieť.

A naozaj, na Červenom námestí nájde Roubíčka, ako zametá ulice.

„Ahoj, ja som Kohn. Spomínaš si na mňa?“

„Kohn? Aký Kohn?“

„No predsa Kohn, z Dachau!“

Roubíček sa oprie o metlu, zasnene pozrie do diaľky a povzdychne si:
„Ach, Dachau...to boli krásne časy...“